Nevysvetliteľný strach z obyčajných ľudí

Autor: Michal Ružovič | 19.3.2014 o 16:28 | Karma článku: 6,08 | Prečítané:  1365x

Už sa to raz stalo. Tá stresujúca chvíľa sa udiala tak rýchlo, až sa mi celkom vymazala z pamäte. Doteraz si ju neviem vybaviť, iba viem, že som si tým prešiel. Bol som odniesť balík do internej pošty!!!

Práve to rozpútalo moje úvahy nad akýmsi absurdným strachom ľudí z... ľudí. Všetci sme odvážni cez mail, telefón, skype, alebo na facebooku. Riešiť niečo osobne je však celkom iná záležitosť. Musíte prísť do kontaktu s nimi - tými na druhom konci dovtedy virtuálneho priestoru.

V mojej firme funguje odosielanie pošty veľmi prakticky. Nejde o gigantickú filmu so stovkami obálok denne, naopak, väčšina vecí sa rieši eletronicky. Preto máme minimum pošty na odoslanie. Ak idú obálky niekam von z firmy, asistentka ich jednoducho v istých intervaloch nosí na poštu. Bolo by však neekonomické platiť poštovné za zásielky, ktoré posielame na svoje pobočky. Na to máme iný spôsob. Ak chcem niečo odoslať od nás z centrály napr. na pobočku do Bystrice, označím obálku adekvátnym štítkom a...(teraz prichádza ten háčik) odnesiem ju do skladu. Tam doplním záznam do sprievodného listu a hodím poštu do boxu, kde sú už pripravené rôzne balíky na závoz. Šofér príde podvečer, naloží všetko čo je v boxe a potom cestou Slovenskom porozhadzuje balíky na jednotlivé pobočky, vrátane mojej obálky.

Znie to celkom jednoducho, však? Veď ono by to aj bolo, keby sa do primitívnej rovnice nezamiešala vrtkavá neznáma - ľudský faktor.

Som kancelárska krysa. Od monitora môjho PC sa odtrhnem, keď idem na obed, do kuchynky pre čaj alebo na záchod. S ostatnými oddeleniami zvyčajne neprichádzam do kontaktu a ak, tak cez skype (i keď sedia hoci aj vo vedlajšej kancelárii). Som izolovaný v miestnosti so štyrmi ďalšími kolegami, ktorí sú v podstate  rovnaké kancelárske krysy ako ja. Prvýkrát som musel odniesť niečo na odoslanie asi pred dvoma mesiacmi. Kolegovia mi k tomu nič ďalšie nepovedali, len že to mám vziať do skladu, že tam mi už povedia čo a ako. A tak som išiel, sprevádzaný druhým kolegom, s ktorým sme do firmy nastúpili v rovnakom čase. Ako som spomínal na začiatku, veľa si z toho nepamätám. Bol som tak nervózny z toho, že mám vstúpiť na cudzie, neprebádané územie, kde pracujú neznámi chlapi - skladníci - s ktorými som nikdy neprišiel do kontaktu, že som jednal naozaj veľmi rýchlo. Chcel som to mať čím skôr za sebou, ako keď strhávate náplasť. Zrazu som stál vonku a kráčal s kolegom na obed. Bez spomienky na to, čo sa pred minútou udialo v tom sklade, od ktorého som sa rezkou chôdzou vzďaloval. Netrvalo dlho, opäť sa mi na stole vyskytla obálka, ktorú som potreboval odoslať na pobočku v Žiline.

Tentokrát som vedľa seba nemal kolegu, ktorý by si so mnou urobil zachádzku v rámci obeda. Bol PN a ja som to musel vybaviť. Tak som si na cestu zabalil veľký kus odhodlania a hor sa na to temné miesto. Vyšiel som za roh a smeroval krížom cez parkovisko k skladu. Hrejivé slnko ma na chvíľu oslepilo. Keď sa mi vrátil zrak, zbadal som tú hrozívú scenériu. Veľká rolovacia brána skladu bola celá vytiahnutá a priamo vo vstupnom priestore sa črtali tri postavy. Skladníci. Jeden vedľa druhého, čelom ku mne. Akoby ma čakali. Stáli tam a pozorovali ma. Akýsi človiečik z kancelárie sa blíži do ich kráľovstva svalov, špiny a prachu. Ani sa nepohli. Cítil som ich pohľady na sebe, svoj som sklopil k zemi. Neviem prečo. Bol to reflex. Skoro ako u zvierat.

Blížim sa k trom alfa samcom. Nezapadám. Nie sme na rovnakej úrovni. Vedia to. Aj ja to viem. Som kancelárska krysa, a oni sú páni skladu. Drsní chlapi so špinavými rukami, zamazanými od tvrdej práce. Moje jemné ruky sa snažím zasunúť hlbšie do rukávov. Červeň mi zaplavuje líca. Nedokážem to zakryť. Premeriavajú si ma. Jeden sa potmehúdsky uškŕňa a drží reťaze. Jej štrngot mi trochu naháňa zimomriavky. Druhý, najväčší z nich, zaujíma prísnu pozíciu v strede. Rozkročené nohy a založené ruky. Tretí stojí jednou nohou na paleťáku, opretý o jeho riadidlá. Vo vzduchu sa dá celkom ľahko vyčítať ich spoločná otázka: "Čo tu ten chce?". Pred vstupom spomaľujem a nadväzujem strohý očný kontakt, ktorým si pýtam od domácej svorky povolenie na vstup do ich teritória a bezpečný priechod cez ich obrannú formáciu. Nepýtajú sa ako mi môžu pomôcť. Oznamujem im teda svoj úmysel odovzdať obálku. "To si si nevybral najlepší čas..." Hovorí akoby do vetra ten pri reťazi a všetci sa začnú chechtať. Nerozumiem, neriešim. Hlavne rýchlo preč! Skupina sa rozptýli, aby som sa im tam náhodou nezatúlal. Jeden si všimne moje zmätené tápanie, tak mi vraví, že si musím ísť zobrať sprievodný list, lebo nikto dnes ešte nič nepriniesol. Som prvý. Hlavou ukazuje na stenu oproti, kde sú prázdne listy uložené. Prechádzam tam, pričom sa svorka zbieha zo všetkých strán pomaly ku mne. Moja nervozita stúpa. Prezerám si neznáme tlačivo a chystám sa ho vypísať. Je jednoduché. Netuším nad čím, no na sekundu sa zamyslím. To už počujem rýchlo sa blížiaci paleťák. Samec z paleťáku mi prudkými údermi veľkého prstu do kolóniek ukazuje, kde to mám vyplniť. Nepoviem mu, že to viem. Nechcem ho uraziť. Všetci sú pri mne a sledujú, ako sa s perom v ruke presúvam k správnemu riadku. Vypisujem ho tak rýchlo, až je moje písmo totálne nečitateľné. Na čele mi vybehli kropaje potu. Je mi veľmi teplo, v krku mi vyschlo a pod pažami sa mi začínajú tvoriť kruhy. S vyplnením papierom chvatne kľučkujem medzi skladníkmi, hádžem ho s obálkou do boxu, odvážne všetkých familiárne zdravím, ale nečakám kým odzravia. Unikám. Ešte raz sa obzriem. Alfa samci znova utvorili pôvodnú obrannú formáciu a sledujú ako svižne viem kračať, keď chcem.

Za rohom som si zapálil a takmer som omdlel od smiechu. Nechápal som. Veď sú to len chlapi. Obyčajní ľudia spomedzi manuálne pracujúcich. Ako napr. môj otec. Kde sa teda vzal ten strach a nervozita, ten pudový rešpekt? Doteraz si to neviem vysvetliť. Každopádne, dúfam, že v najbližšej dobe nebudem potrebovať nič poslať internou poštou... :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?